Zimné svadobné fotenie v Tatrách v -12 stupňoch skončilo pádom do Štrbského Plesa3 min. čítania

Zimné svadobné fotenie nie je častým javom. Toto sa však vydarilo a ešte si z neho beriem aj ponaučenie: “Od dnes chudnem. Zase raz”
Kto by si bol pomyslel, že práve Štrbské pleso bude v januári také zradné. Veď po jeho hladine sa pred časom preháňali kone aj traktor čo odhŕňal sneh.
No dnes to bolo o chlp. Vlastne ten chlp sa aj namočil.

Prvá lokalita na svadobné fotenie bol kaštieľ Péchy v Hermanovciach. Po naozaj krátkej a chladnej zastávke v tomto krásnom priestore kde sme urobili niekoľko interiérových a exteriérových záberov, sme sa ponáhľali do Tatier, keďže slnko už pomaly zapadalo.  Na miesto sme prišli tesne pred západom slnka a takmer behom sme ponáhľali na “zamrznuté” jazero. Zimné svadobné fotenie má svoje čaro. Niekedy fakt nečakané 🙂

Štrbské pleso

Pleso bolo pokryté asi 30cm vrstvou snehu, všade vychodené chodníčky od turistov alebo stopy od bežkárov. Po ceste za posledným lúčom slnka sme zo zeme ešte dvihli nešťastnú kobietu z Poľska, ktorá sa očivišče prišla do Tatier učiť bežkovať, no po páde na zem sa nevedela ani pohnúť.

Keďže bolo asi 15:30, zostávalo nám necelých 30 minút fotenia v akom takom svetle, turistov na plese bolo málo, nebol problém urobiť fajn zábery bez prizerajúcich sa okoloidúcich. Väčšina turistov z Tatier totiž uteká tesne pred zotmením. Odporúčam niekedy zostať, počkať, kým sa vyčistí vzduch a užiť si tú krásu vo svetle zapadajúceho slnka alebo v modrom šere neskorého večera.
Posledné zábery, už takmer bez slnka a ideme do tepla. Aspoň som si to v tej chvíli myslel, nevesta Bea a ženích Peter mi sľúbili teplý čaj 🙂

Posledné fotky a ideme domov…

Zabehnem si ja k brašni po iný objektív (lebo moja choroba je nechávať brašňu aspoň 50m od miesta kde fotím) , a v tom jedna noha po koleno v snehu. Prebleskla mi hlavou na sekundu otázka – Kde sa tu pri brehu Štrbského plesa vzal taký hlboký sneh? No odpoveď prišla v priebehu druhej sekundy.

Nebol to sneh, noha bola po koleno v ľadovej vode. Ľad sa podo mnou prelomil. Áno ten ľad, po ktorom prešli stovky ľudí, behali kone…
Intuitívne som foťák dvihol nad hlavu, čo keby tam bola 10 metrová voda a ja by som šiel “ku dnu”. Tak nech sa zachráni aspoň technika 😀 . Fotenie sa bleskovo skončilo, aj tak už nebolo dobré svetlo. Po ceste na parkovisko som pri každom kroku cítil v topánke vodu z plesa a nohavice za 3 minúty zamrzli na kosť. V neďalekom SkiShope som si kúpil najdrahšie suché ponožky v živote, možno aj najdrahšie na celom svete. Cenu ani nepíšem. Ale čo človek neurobí pre zdravie, sucho a teplo. Peter a Bea mali v aute pripravenú deku, veď čo keby náhodou fotograf spadol do plesa 🙂 a tak som sa do Prešova viezol ako kráľ. V najdrahších ponožkách a prikrytý parádnou teplou dekou.
Ponaučenie ? Nelez tam, kde chodia kone a traktory. A konečne začni chudnúť. Zase raz…

Inak… videli ste už fotky Petra a Bei pri ľadopáde Šikľavá skala? A čiernobiele fotky z ich príprav v hoteli Bankov?